Asi najprekvapujúcejší údaj, ktorý sa zo štatistiky dozviete je ten, že na zvolenie za poslanca v minulých voľbách stačilo celkom málo hlasov—teda aspoň Marošovi Kondrótovi zo SMERu stačilo na jeho zvolenie presne 642 krúžkov voličov. Marošovi Kondrótovi samozrejme môžeme ku zvoleniu iba pogratulovať, ale zároveň nás musí udiviť, ako je možné, že Péterovi Vörösovi z Mostu na zvolenie do tej istej snemovne nestačilo 7,237 hlasov. Myslím, že lepší príklad nerovnosti kandidátov v našich priamych a "rovných" voľbách asi neexistuje.
Možno si poviete, že takéto perverznosti, akými bolo zvolenie Maroša Kondróta či nezvolenie Pétera Vörösa sú ojedinelé a nie sú preto dôvodom, aby sme sa otázkou rovnosti kandidátov vo voľbách viac zaoberali. Žiaľ, to je omyl. Ak si zoradíte kandidátov podľa preferenčných hlasov voličov (a budete predpokladať, že neodovzdané preferenčné hlasy patria kandidátom na prvých štyroch miestach), tak zistíte, že zo 150 súčasných poslancov by sa do parlamentu nedostalo 41, ak by záležalo výlučne na vôli voličov. Aby sme boli presní, z tých 41 poslancov, ktorí nemajú v parlamente čo hľadať, v ňom sedí 14 len preto, lebo ich vyššia pozícia na kandidátke tromfla naše preferenčne hlasy, a 27 preto, lebo boli v správnej strane, ktorá im poslúžila ako výťah do parlamentu.
Ak ste doteraz žili v ilúzii, že naše voľby poskytujú rovnaké podmienky na zvolenie všetkým kandidátom, hádam vás predložené fakty vyviedli z omylu. V prípade, že máte záujem zabrániť, aby sa po nadchádzajúcich voľbách opäť zaplnil parlament poslancami na základe ich straníckej príslušnosti a pozície na kandidátke a nie na základe vôle voličov, podporte aj vy ústavnú sťažnosť voličov, ktorou môžeme dosiahnuť preskúmanie aj tejto úpravy nášho volebného zákona Ústavným súdom.